Ako je to s tými deťmi stratenej generácie?

Autor: Peter Jevčák | 15.5.2016 o 18:30 | Karma článku: 4,47 | Prečítané:  894x

„Sľubujem, dnes to bude naposledy“...  zvyknem si to povedať vždy, keď otvorím internetové diskusie. Lebo po prečítaní najlepšie hodnotených príspevkov odchádzam nielen, že nespokojný, ale aj pobúrený. 

Niekedy možno aj tým, že zverejnený komentár sa  v mnohom líši od môjho pohľadu, či názoru na príslušný jav, či vec, ale hlavne nízkym až plytkým jazykovým štýlom, ktorý je často spojený až s primitívnymi indíciami.(pozn. nedovolil som si dať slovu argument prívlastok primitívny, pretože ten býva v civilizovanom svete vecný a presný) Práve takéto názory sú však hodnotené najlepšie, alebo v reči facebooku - s najväčším počtom lajkov. Stala sa z toho priama úmernosť a teda, čím nenávistnejší a zaostalejší názor, tým je určitou časťou spoločnosti  pozitívnejšie hodnotený.

Z internetu sa stala názorová stoka. Je treba si však uvedomiť, že podľa posledných informácií má na Slovensku prístup k internetu vyše 75% slovenskej populácie.  Je teda celospoločenská názorová mienka zrkadlom tej internetovej? Dovolím si tvrdiť, že áno. Bohužiaľ...

   O ľuďoch, ktorých mladosť prebiehala niekedy v období nežnej revolúcie sa zvyklo hovoriť aj ako o „deťoch stratenej generácie“. Priznám sa, že keď som si chcel toto tvrdenie overiť na googli, tak mi vyhľadávač vystavil asi 10 strán výsledkov s rovnomennou pesničkou od Rytmusa. No späť k veci.

Čoraz častejšie nadobúdam pocit, že deti tej stratenej generácie sa začali rodiť alebo dospievať až po roku 1989. Aké symbolické, že práve po zavedení demokracie, že?

Problémom nie je samotná demokracia, problémom je postoj spoločnosti k nej. Neviem, narodil som sa až 7 rokov po revolúcii, no súdiac podľa stavu spoločnosti akoby páni Havel, Kňažko či Budaj popri rečnení na pražských či bratislavských pódiách vysvetlili ľudu demokraciu ako možnosť prispôsobovať si realitu podľa seba, možnosť spochybňovať legitímne zvolených ústavných činiteľov, možnosť jedinca vyjadrovať nenávistný postoj k tomu druhému len preto, že má  iný názor, vierovyznanie, farbu pleti či etnickú príslušnosť. Akoby sa tieto prvky dostali do uší ľudí a následne sa prostredníctvom výchovy posunuli ďalej. No vážení, tam, kde končí demokracia, tam začína anarchia. Práve z tejto anarchie potom vychádzajú extremistické skupiny, bez ohľadu na to, k akým ideálom sa ďalej hlásia.

    Myslím, že sa mi dostalo primeranej výchovy od mojich rodičov. Naučili ma, že treba vidieť rozdiel medzi hnevom a extrémizmom. Naučili ma, že keď niečomu nerozumiem, mal by som si to v prvom rade naštudovať, až potom k tomu zaujať postoj. Naučili ma, že mám rešpektovať každý rozumný názor bez ohľadu na to, či je synergický alebo antagonický s tým mojim. Naučili ma, že každoročne  8. mája je v prvom rade Deň víťaztva nad  fašizmom až potom deň pracovného pokoja. Naučili ma, že vojnových zločincov, zodpovedných za milióny ľudských životov treba odsudzovať a nie idealizovať. Naučili ma, že priať smrť čo i najväčšiemu nepriateľovi je neľudské, pretože  život a zdravie máme všetci iba jeden(jedno). Až doteraz som to bral ako samozrejmosť, no keď  sa nad tým zamýšľam v kontexte s témou môjho blogu, tak je to vzácnosť.

  Niekedy som skutočne zvedavý z akých rodín vyšli tí, ktorí dokážu ospravedlňovať Tisov podpis, ktorý odsudil na smrť desaťtisíce životov. Alebo  tí, ktorí sa dokážu tešiť z toho, že Fico leží otvorený na chirurgickom stole...  Ak k tomuto negatívnemu  fenoménu porevolučnej spoločnosti pripočítame manipuláciu zo strany médií, keď v jednom súkromnom rádiu takmer 40 ročný chlap strávi celé popoludie vyvolávaním po všetkých slovenských kúpeľoch s otázkou, kde bude rehabilitovať premiér, alebo v druhom opäť súkromnom, kde sa redaktor pýta ministerky pôdohospodarstva, že ako sa zatváril minister financií, keď počul, že žiada prostriedky na odškodnenie roľníkov. Potom si zapnete verejnoprávnu televíziu a po výrazne prehratom  hokejovom zápase sa redaktor opýta hokejistu: „Čo chýbalo k výhre?“ Tento jednoduchý príklad má ako každý svoj výsledok a tým je chalan, zhruba 22 ročný, s ramenami, v zelenom tričku, ktorý hrubo vulgárne uráža vysokoškolského profesora politológie, zároveň poslanca NR SR len preto, že oboznamuje verejnosť s rizikami extrémistických politických strán. Niet divu, keď jeho „vodca“ sa vyjadrí o prezidentovi Slovenskej republiky ako o „nikom“. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?